Sily skutočné majú pôvod v jednej zo štyroch typov fyzikálnych interakcií: gravitačnej, elektromagnetickej, slabej a silnej interakcie. S výnimkou gravitačných síl, všetky sily, s ktorými sme sa zaoberali doteraz a  ktoré určitým spôsobom vnímame napr. prostredníctvom tlaku, ťahu, trenia, pnutia a pod., majú podstatu elektromagnetickú. To znamená, že podstatou týchto síl je elektromagnetická interakcia medzi atómmi. Pnutia v látke existujú ako dôsledok príťažlivých síl jednotlivých atómov.

Od roku 1979, kedy Sheldon Lee Glashow, Abdus Salam a Steven Weinberg získali Nobelovu cenu za model zjednocujúci slabé a elektromagnetické interakcie, dochádza k redukcii počtu fundamentálnych interakcií zo štyroch na tri. Glashow, Salam a Weinberg dokázali, že slabú interakciu, ktorá sa uplatňuje pri niektorých druhoch rádioaktívneho rozpadu a elektromagnetickú interakciu možno interpretovať ako dva rôzne aspekty jednej tzv. elektroslabej interakcie. K experimentálnemu potvrdeniu teórie elektroslabej interakcie rozhodujúco prispeli najmä Carlo Rubbia a Simon van der Meer- nositelia Nobelovej ceny za objav častíc W a Z sprostredkujúcich slabú interakciu v roku 1984.

Tým sa postupne realizuje myšlienka, ktorej mnohí fyzici veria, že príroda je v svojej podstate jednoduchá a počet fundamentálnych interakcií je ešte nižší. I Albert Einstein venoval svoje úsilie interpretácii existujúcich interakcií ako rôznych aspektov jedinej supersily. Budúcnosť ukáže, či sa tento cieľ fyzikom podarí dokázať.